Predkovia Mačky
Po vymretí dinosaurov pred 65 miliónmi rokov zostali na Zemi okrem iných živočíchov aj cicavce. Medzi prvé cicavce patrili kreodonty, živiace sa rybami. Jeden z nich sa zrejme premenil na menšie stromové zviera, predka miacidov, ktoré obývali lesy. Kreodonty skoro vymreli, dôvody však zatiaľ nepoznáme, no miacidy sa úspešne vyvíjali ďalej. Predpokladalo sa, že zásluhou na prežiťí mal väčší mozog miacidov, ale kostrové nálezy to nepotvrdili. Starobylé miacidy mali dlhé telo a krátke nohy a stali sa predkami všetkých moderných čeľadí šeliem. Každá čeľaď využila vlastnú ekologickú niku, od najväčšej šelmy - medveďa až po najmenšie cibetky a musangy. Mačkovité šelmy sa rozdelili na veľké, napr. tigre, a malé šelmy, z ktorých najmenšia je púšťová mačka. Z ostatných čeľadí šeliem sú mačky najbližšie príbuzné cibetkám. Paleontológovia sa snažia upresniť vzťahy medzi druhmi a rodni podľa tvaru lebkovej spodiny a skalnej kosti, v ktorej je umiestnené stredné a vnútorné ucho.
Kreodont Cibetka
Vývoj mačiek
Vývoj moderných mačkovitých šeliem sa neodohrával jednoducho. V priebehu asi 60 miliónov rokov evolúcie sa vyvíjali a zanikali mnohé typy pramačiek. Fosílne nálezy naznačujú smer vývoja, ale môžu byť aj zavádzajúce. V suchých oblastiach sa ôžu pozostatky zvierat zachovať takmer dokonale, ale vo vlhkých oblastiach sa rýchlo rozkladajú. Následkom toho sa potom odborníci často nezhodujú v podrobnostiach, hoci, napríklad súhlasia so všeobecnými súvislosťami. Vývoj mačiek má mnohé slepo sa končiace vety, z ktorých najnápadnejšie boli šabľozubé mačky (Smilodon), ale i tak jednoznačne smeroval k dnešnej rozmanitosti druhov. Naneštastie sú fosílie malých mačiek veľmi vzácne aj preto, lebo ich predkovia žili v lesoch, kde sú podmienky pre vznik skamenelín nevhodné. Nálezy pozostatkov väčších druhov mačiek sú oveľa hojnejšie a dokazujú, že mačkovité šelmy žili takmer na celom svete.
samica smilodona s mláďaťom
Prvé šelmy podobné mačkám
Prvé pramačky sa zaraďujú do rodu Proailurus. Mali veľa vlastností spoločných s čeľaďou cibetkovitých, okrem iného našľapovali na celé chodidlo a môžeme ich teda považovať za mačky a napoly za cibetky. Asi pred 20 miliónmi rokov ustúpil Proailurus pokročilejšiemu rudu Pseudaelurus, ktorého zástupcovia chodili na koncoch prstov (prstochodce) a mali mohutné očné zuby. Odborníci považujú tento rod za skutočných predstaviteľov čeľade mačkovitých. Už v tejto skupine boli väčšie i menšie druhy. Zvieratá boli ľahšie, čulé a veľkosťou sa pohybovali medzi dnešnou pumou (asi 100 kg) a rysom (29 kg). Od rodu Pseudaelurus sa odvodzujú jednak predkovia moderných mačiek (Feliddae), a jednak ďalšie vetvy, ktoré sa končia v slepej uličke. Príkladom sú šablozubé mačky, napríklad Smilodon, ktoré ešte pred necelým miliónom rokov obývali Európu, Afriku, Áziu aj obe Ameriky. Šabľozubé šelmy sa v priebehu vývoja objavili nezávisle od seba najmenej štyrikrát, a to tak kreodonty, ako aj vačkovce a dve rôzne skupiny vymretých mačiek. Čeľuste týchto zvierat sa otvárali o 50% širšie ako pri iných druhoch a ich dlhé očné zuby boli sploštené a mali pilkovitú hranu, takže lepšie porcovali mäso. Šabľozubé šelmy lovili veľké bylinožravce a pravdepodobne vyhynuli pre nedostatok potravy, pretože boli príliš špecializované na určitú korisť.
Pseudaelurus
Pôvodné rozšírenie mačiek
Veľké mačkovité šelmy obývali väčšinu sveta. Levy žili nielen v Afrike, ale aj v Európe, juhovýchodnej Ázii, na Sibíri a v Severnej a Strednej Amerike, ktorou prešli až na severozápad Južnej Ameriky. Leopardy a jaguáre žili v západnej, strednej a východnej Európe, c Afrike, Ázii, na ostrove Jáva a v Amerike. Lev a rys pravdepodobne pochádzajú z Afriky, ale leopard sa možnoi vyvinul v Indii. Jaguáre pochádzajú zrejme z Eurázie a odtiaľ prenikli do Ameriky. Skameneliny tigrov, staré 2 milióny rokov, sa našli v Číne, najstaršie fosílie gepardov pochádzajú z Francúzska a púm zo Severnej Ameriky. Malé mačky nikdy neosídlili Severnú Ameriku. Priestor pre malé mäsožravce tu vyplnili príslušníci čeľade kunovitých - norok americký, kuny, rosomák a skunky. Vyhynutý predok domácej mačky, mačka Martellova (Felis lunensis), pochádza z Európy a z Blízkeho východu.
mačka Martellova(Felis lunensis)
Nové dôkazy evolúcie
Tradičné triedenie mačiek bolo založené na rozšírení druhov, na ich veľkosti, vzhľade, prípadne správaní. Mačky sa rozdeľujú podľa toho kde žijú - na mačky Nového sveta a Starého sveta. Malé mačky nedokážu revať, zaraďujú sa do rodu Felis, zatiaľ čo veľké mačky schopné hlasitého revu patria do rodu Panthera. Umelé, viac-menej užitočné delenie má len niekoľko výnimiek, ako gepard alebo leopard obláčkový. Súčasné štúdie DNA a pravekých výrusov však vniesli do tohto delenia zmätok. Staré zemepisné chápanie triedenia bolo spochybnené, pretože druhy z rôznych svetadielov boli identifikované ako blízko príbuzné. Ešte prekvapujúcejšie je, že druhy sa pohľad úplne odlišné, majú takmer zhodnú DNA. Nietoré druhy, zaradené dosiaľ medzi malé mačky, napr. serval alebo mačka zlatá, sa dnes zaraďujú do rodu Panthera bez zreteľa na to, že nedokážu revať. Staré triedenie mačiek pravdepodobne v budúcnosti vystrieda nové, v ktorom budú jednotlivé skupiny odrážať históriu vývoja mačiek. Zatiaľ sa staré triedenie aj názvy stále používajú, aby sa predišlo zmätkom v klasifikácii.
serval mačka zlatá
Schéma vývoja mačiek